Hovoria mi Popoluška a som posledným miestom v horskej krajine, kde stálo ľudské stavanie. Som schovaná hlboko medzi svojimi vernými druhmi... sú nimi divoké a hlboké lesy, trávnaté medze, čo v letných mesiacoch vonia materinou dúškou, palinou a živicou. Štíhle a vysoké smreky chrániace svojím objatím šípkové kríky, v lete potom sladké maliny, čierne černice, čučoriedky… práve to, po ktorom máš jazyk celý deň taký fialový… s jemnými lístkami sklonenými pod smrekovým semenáčikom nedočkavo vyzerá každý slnečný lúč.

Som aj krajinou presýtenou históriou a tajomstvom. V neďalekom susedstve na samom vrchole hory Matky božej nad tisíc schodmi sa s pokorou skláňam pred pútnickým miestom, kláštorom Hedeč. Ako roztrhnutý perlový náhrdelník sa na hrebeni mojej hory usadili stopky, pamäť vojnového opevnenia, dnes už skryté za machom a papradím. A je to dobre, že sa v nich usídlili biele a štíhle briezky, skôr než vojaci. Náhrdelníkom o toľko krajším sú, čo by si len kameňom dohodil, strieborné vodopády rieky Malej Moravy. Do jej divokého koryta vteká aj prameň vyvierajúci skoro pod mojím prahom.

Miesto, kde ma nájdeš, hoci dnes skryté v súkromnej lesnej svätyni, bolo ešte nedávno preslnené slnkom, miestom s výhľadom na svahy druhej strany údolia, miestom, kde sa hospodárilo, miestom s ovocnými sadmi, kamennými múrikmi, rušným životom. Škoda toho výhľadu, vyrážal dych.

Rada ťa odprevadím na nekonečných prechádzkach po svojom kraji a keď ťa zvedie únava do machovej náručia tieňa jarabín, zavrieš oči a budeš snívať, budem ťa štekliť páperom na špičke nosa, kým nevyprskneš smiechom.

Budem Tvojou vernou spoločníčkou v čiernom kabátiku, Tvojou Popoluškou.