Turecko - Ázia v malom

Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa Zdroj: Tomáš Kubisa

Už na základnej škole sme sa na hodinách dejepisu, zemepisu alebo literatúry dozvedeli, že Turecko sa nazýva aj Malá Ázia. Bežný dovolenkár, však zažije prevažne prímorské strediská, v lepšom prípade Istanbul, či niektoré z nespočetných pamiatok v západnom Turecku ako napríklad Efez a ruiny Artemidinho chrámu. Ak by si však našiel čas a vydal sa hlbšie do vnútrozemia, prípadne ďalej do východnejších častí krajiny, zistil by, že Turecko má čo ponúknuť aj náročnému cestovateľovi.

Istanbul je jediné mesto na svete, ktoré sa rozprestiera na dvoch kontinentoch. Cestovanie z Európy do Ázie, alebo naopak je pre väčšinu miestnych obyvateľov bežná denná rutina. My sme prileteli na letisko do ázijskej časti, aby sme vzápätí prekročili Bospor a dostali sa do európskej časti, ktorá možno trocha paradoxne, pôsobí viac orientálne. Na cestu medzi kontinentmi je možné použiť, niektorý z mostov, alebo čo je pohodlnejšie a príjemnejšie - trajekt. Plavba trvá asi desať minút poskytuje najkrajšie výhľady na toto mesto. Steward počas plavby roznášal silný turecký čaj v tradičných tulipánových pohárikoch.

Dve hlavné pamiatky Istanbulu sú umiestnené hneď oproti sebe: Modrá mešita a Hagia Sofia. Námestie medzi nimi sa nazýva Hippodrom a koncentruje sa tu najväčšia premávka turistov spolu so sprievodcami, ktorí zaujmú ani nie tak vzhľadom ako skôr čuchom. Turci nenosia krátke nohavice, ani počas letných horúčav, pretože sa to podľa moslimskej morálky považuje za minimálne nevhodné a tak potenie maskujú litrami parfému. Keď prešli popri nás v Modrej mešite, závan skutočne pripomínal chodiacu parfumériu.

V Turecku sa dá cestovať autobusmi vo veľkom štýle. Táto krajina má veľmi slabo vybudovanú železničnú sieť, ale naopak tá cestná je veľmi kvalitná. Autobusy svojou kvalitou nijako nezaostávajú, sú pohodlné, vždy klimatizované a samozrejmosťou sú časté prestávky, aby sa cestujúci mohli natiahnuť. Obsluha je zabezpečovaná stewardmi, čo sú vždy dobre vyzerajúci mladí muži v roli akýchsi cestných letušiek. Roznášajú kávu alebo čaj, niekoľkokrát za hodinu aj vodu, prípadne dennú tlač. V južných častiach krajiny, kde v lete vládnu pekelné horúčavy roznášali aj zmrzlinu, či iný podobný dezert.

Hoci je Ankara hlavné mesto, stále zostáva akosi v tieni väčšieho Istanbulu. To sa prejavuje aj na takých drobných maličkostiach, ktoré si cestovateľ hneď všimne, ako je napríklad možnosť zohnať si o ôsmej večer niečo na jedenie. Úrady už boli o tomto čase zatvorené a tak reštaurácie zákonite tiež. V takomto prípade sme sa museli spoľahnúť na potraviny. Tým samozrejme nemienim tvrdiť, že Ankara nestojí za návštevu, práve naopak nachádza sa tu niekoľko antických pamiatok, múzeí aj naozaj monumentálne mauzóleum zakladateľa Moderného Turecka – Mustafu Kemala Atatürka. Na jeho návštevu je potrebné absolvovať bezpečnostnú kontrolu podobne ako na letisku. Turci k nemu vzhliadajú ako na posvätné miesto.

Asi osemsto kilometrov na severovýchod od Ankary sa nachádza unikát, o ktorom mnoho Európanov ani netuší - čajové plantáže, najbližšie k Európe. Po rozpade Osmanskej ríše prišli turci o provincie, kde sa pestovala káva, a tak začali na pobreží čierneho mora pestovať čaj. Mesto Rize je hlavné mesto čaju a dnes pokrýva 60 % produkcie čaju v Turecku. Územie, kde sa čaju darí je však značne limitované a tak tu pestujú čaj na každej voľnej ploche, napríklad aj medzi panelákmi namiesto trávnikov. Nachádzajú sa tu aj oficiálne inštitúcie, ktoré túto plodinu dokumentujú a skúmajú - Výskumný čajový ústav a múzeum čaju. Druhú menovanú sme navštívili, dokumentuje najme históriu pestovania. Najvtipnejší bol sprievodca, ktorý nám podával výklad k jednotlivým exponátom, samozrejme po turecky, lebo iný jazyk neovládal. Rozprával veľmi obšírne a fakt, že mu takmer nič nerozumieme mu zjavne nevadil.

Východné Turecko je oveľa hornatejšie, viac prašné a má charakter takmer púštnej krajiny. Kurdistan sa niekedy nazýva aj zem bez práva, ale my sme nikdy nezažili žiadnu nebezpečnú situáciu. Že niečo nie je v poriadku nám mohli dosvedčiť iba početné vojenské základne, ktoré sa tu nachádzajú. Autobusy tu totiž fungujú aj ako zásobovacie jednotky, z miest vojakom dovážajú najmä chlieb, čaj a iné potrebné suroviny. Hlavným lákadlom, ktoré láka cestovateľov do tejto nehostinnej krajiny je známa biblická hora - Ararat, vysoká viac ako 5000 metrov.

Turecká kuchyňa je veľmi ovplyvnená najmä stredomorskou. Podáva sa pečené mäso hlavne kuracie, alebo kozľacina s množstvom zeleniny, či už čerstvej, alebo pre nás trochu netypické - grilovanej. Samozrejmosťou sú sa aj reštaurácie zameriavajúce sa na kebab, ktorý si v posledných rokoch získal popularitu aj na Slovensku, ale ten v Turecku je variačne bohatší aj chutnejší. Špecialitou je aj čorba, ktorá ma mnoho variánt. Vyskúšať treba rozhodne Mercimek čorbu, čo je šošovicová polievka, podávaná so šťavou s čerstvého citróna. Napodiv je to veľmi zaujímavé spojenie chutí. Obľúbenou pochúťkou je „simit“, či je druh sladkého sezamového pečiva pečeného do tvaru kruhu. Predavačov tejto lahôdky možno v tureckých mestách stretnúť na každom kroku, predávajú či už zo stánku, alebo z koša ktorý si nesú na hlave. Už spomínaný čaj sa v Turecku pije z tulipánových pohárikov, často silne sladený. Celodenné vysedávanie a klábosenie v „çaybahcesi“ teda v čajových záhradách, patrí k obľúbenej aktivite starších pánov.

Turecko je síce sekulárna krajina, ale islam tu má značný vplyv. Pri kúpe piva vám predavač fľaše zabalí do novín a strčí do čiernej igelitky, aby ste na ulici nebudili verejné pohoršenie. Páni si radi doprajú aj pohárik pálenky, ktorú tu volajú „raki“. Náboženský zákaz obchádzajú veľmi prakticky - pijú pod strechou, v akomkoľvek krytom priestore, kde ich podľa ľudovej viery Alah nevidí.