Výlet za prírodou: Senné - rybníky a vtáčí raj

Eva Dučaiová

Autor: Eva Dučaiová Zdroj: Eva Dučaiová

Na východ od Michaloviec sa pod masívom Vihorlatu rozprestierajú vody Zemplínskej Šíravy s rekreačnými strediskami na severnom brehu. Južný breh je pre väčšinu Slovákov veľkou neznámou a krajina ďalej na juh je už ozajstná Terra incognitta. A práve tu na nás čaká atrakcia nevídaná, ktorú vytvorila samotná príroda a človek jej v posledných rokoch pomáha udržať sa a priniesť okrem zachovania života aj pobavenie a poučenie.

Medzi obcami Iňačovce, Senné a Blatná Polianka sa nachádza takzvaná Senianska depresia - zníženina, ktorá bola po stáročia podmáčaná a močaristá. V čase budovania socializmu sme ju čiastočne vysušili, ale našťastie nie priveľmi a navyše sme tu vybudovali aj rozsiahle chovné rybníky. Preto naň vtáčiky, ktoré mali vo svojich GPS zakódované toto miesto s označením „vhodné pre život“, nezanevreli a stále tu žijú, stále ho používajú ako príjemnú zastávku na svojich tisíce kilometrov dlhých letoch naprieč kontinentmi.

Do národnej prírodnej rezervácie Senné rybníky (od r. 1955 a navyše od r. 2009 aj chránené vtáčie územie) sa môžete vybrať po vlastných, ale aj v sedle bicykla. Náučné chodníky v celkovej dĺžke temer 17 km sú pekne vyznačené a v prevažnej miere zjazdné aj na bicykli. Vedú po poľných cestách a na hrádzi rybníka, ktorá je udržiavaná. Východiskom nám môže byť obec Iňačovce na severozápadnej strane rezervácie. Chodník nás privedie k Iňačovskej studni, ktorú vyhlásili za Obecnú pamiatku. Je to viac ako 100 rokov stará vahadlová studňa (dômyselné uplatnenie fyzikálnych zákonov používali obyvatelia v tomto kraji po stáročia na uľahčenie ťahania vody zo studne). Obyčajné kamenné závažia nahradil miestny kamenár symbolicky kamennými rybami. Od studne je už len kúsok na hrádzu rybníka a pozorovanie vtákov môže začať.

Ďalší vstup do rezervácie z obce Senné je skutočne monumentálny. Drevená brána s nápisom Vtáčí raj je postavená hneď vedľa múru kaštieľnej záhrady. Kaštieľ zo 17. storočia mal tú česť slúžiť ako lovecký kaštieľ pre rodinu baróna Vécseyho, po znárodnení ako škola, ubytovňa pre šoférov SAD a ornitológov a v r. 1978 ako cvičný objekt pre miestnu víchricu, ktorej sa podarilo strhnúť z neho strechu. Odvtedy objekt chátral, ale ako sa zdá, svitá mu na lepšie časy a postupne ho obnovujú.

Hneď neďaleko od vchodu je v lokalite Ostrovík zachovaných viacero malých vodných plôch s bujnou vegetáciou. Chodník tu vedie nad močarinou na drevených doskách a je miestami celkom adrenalínový. Hneď za poslednými domami obce je medzi stromami ukrytá pozorovacia veža s výhľadom na jazierka, kde sa zvyknú zdržiavať rôzne druhy kačíc a husí. Pri hrádzi rybníkov stoja ďalšie dve podobné rozhľadne. Samozrejme, ako na každom náučnom chodníku nechýbajú pekné informačné panely a upravené prístrešky s posedením. Každý návštevník by sa mal vyzbrojiť dobrým ďalekohľadom a samozrejme trpezlivosťou, lebo veď nie sme v ZOO, kde si zviera v malej klietke nemôžete nevšimnúť. Tu musíte pátrať a hľadať ho v jeho prirodzenom životnom prostredí.

Rezervácia je prístupná po celý rok, sú však obdobia, keď sa sem mimoriadne vyplatí prísť. Jedným z nich je jarné tiahnutie vtákov. Každoročne koncom marca sa aj my obyčajní smrteľníci môžeme pridať k ornitológom a zažiť na vlastnej koži, ako to vyzerá, keď vám nízko nad hlavou letí 500 žeriavov (alebo aj viac, ak máte šťastie). Stačí sledovať informácie Slovenskej ornitologickej spoločnosti, prihlásiť sa a nastúpiť v Košiciach do autobusu. Potom už len otvoriť myseľ a nasávať stovky informácií, hľadieť do kvalitných ďalekohľadov, ktoré sú návštevníkom k dispozícii na každej pozorovacej veži a tie menšie prenosné nesú ornitológovia so sebou a postavia ich všade, kde sa dá niečo zaujímavé vidieť. Tak sa nám podarilo pozorovať mohutné žeriavy popásajúce sa svorne so srnkami, kŕdle letiacich divých kačíc, nádherné v silnom vetre plachtiace čajky a my najtrpezlivejší sme sa dočkali aj večerného prilietania žeriavov, ktoré sa z okolitých polí spájali do obrovských kŕdľov, aby spoločne bezpečne strávili noc. Na kaštieľnom dvore zatiaľ tí menej trpezliví strieľali z luku, venovali sa rôznym ďalším historickým hrám, či počúvali rozprávanie ornitológov. Tieto žeriavy vraj putujú z údolia Nílu až do Fínska. Tu len odpočívajú a čakajú na lepšie počasie, pretože ako všetky sťahovavé vtáky využívajú na ľahší presun vhodné vzdušné prúdy. Na záver sme si pochutnali na výborných kapríkoch pečených po starosvetsky nad pahrebou. I keď určite nebudeme vedieť v budúcnosti rozoznať všetky tie okrídlené tvory s exotickými menami, ktoré tu žijú - bučiak, volavka, lyska čierna, potápka chochlatá, kalužiak, či pobrežník, nikdy nezabudneme na krik, ktorý robia žeriavy pri svojom lete. Počuť ich na stovky metrov podľa toho ich vždy, keď poletia nad našimi hlavami, spoznáme.