Návšteva Ukrajiny v meste Ľvov

Starobylé mesto Ľvov (po ukrajinsky Lviv) leží iba 150 km od našich hraníc, ale dostať sa tam nie je až také jednoduché. Ak nemáte vlastné auto, budete sa musieť spoľahnúť na vlak, ktorý síce z Užhorodu vyráža pravidelne, ale ide pomerne značnou obchádzkou cez celú Zakarpatskú Ukrajinu a cesta trvá viac ako 7 hodín. Cestovateľovi sa tak naskytne obraz dokonalo spoznať ráz krajiny, najmä stále tajomných Karpát, kde akoby sa ešte aj dnes zastavil čas.

Samotný Ľvov, ktorý sa v súčasnosti skloňuje ako bašta ukrajinských nacionalistov, bol kedysi prevažne poľské mesto, o ktoré mali záujem viaceré európske veľmoci a ustálo viacero vojen. Odolalo dokonca aj rusifikácii počas obdobia sovietskej vlády. Napriek všetkej nepriazni si zachovalo svoj historický ráz a dodnes je známe ako východná Florencia, alebo ukrajinský Paríž.

Život tohoto mesta sa združuje okolo Prospektu slobody, ktorému dominuje nádherná budova opery. Počas dňa je táto ulica, ktorá pripomína skôr námestie, plná korzujúcich sa ľudí, predavačov núkajúcich suveníry a samozrejme nesmie chýbať ani pripomienka slávnej ukrajinskej minulosti – kozák v dobovom kostýme, s ktorým sa môžete (za malý poplatok samozrejme) odfotiť. Toto je veľmi populárna činnosť, ktorou si domáci privyrábajú, v uliciach je možné sa fotografovať takmer s čímkoľvek – stretli sme dokonca aj dámu, ktorá venčila prasa, tak ako iní venčia svojich psov.

V starom meste sa najviac sôch a palácov nachádza na námestí, ktoré tu volajú Rynok. Za zmienku stojí takzvaný čierny dom, ktorý vďaka farbe svojej omietky výrazne vyčnieva z radovej zástavby pálacov. Estetickým problémom pri fotografovaní sú pavučiny elektrického a električkového vedenia, ktoré vždy vytvárali popri snímaných objektoch aj svoje vlastné umenie.

Samostatnou kapitolou sú sakrálne pamiatky, ktorých tu nájdete niekoľko desiatok. Práve vďaka multikultúrnej minulosti, tu nájdete okrem tradičných katolíckych kostolov aj protestantské, pravoslávne chrámy a dokonca aj veľmi tajomný kostol arménskej cirkvi zo 14. stor., ktorého vchod je vysekaný do skaly. Mali sme to šťastie, že zrovna prebiehali obrady, a tak vôňa kadidla, rytmické opakovanie spevov a tajomná výzdoba chrámu spôsobujú, že návštevníka prestúpi akási mystická atmosféra. Veriacim prítomnosť turistov nijako nevadila, pokojne sa venovali náboženským úkonom, interakcia so správou chrámu prišla až vo chvíli, keď som vytasil foťák za účelom fotografovania fresiek. Pribehla malá drobná babička a vysvetlila mi, že musím mať okrem vstupného aj lístok na fotenie.

Synagógy sa tu žiaľ už nenachádzajú, podobne ako v iných mestách v Európe, ich nacisti zrovnali so zemou v počas okupácie mesta.

Kto si chce pozrieť mesto z výšky, je to možné z vrcholu vypínajúceho sa nad mestom. Výstup je veľmi mierny a každý ho hravo zvládne. Kto by na vrchole očakával nejaký čarokrásny hrad, bude asi sklamaný. Jeden tu skutočne stál, ale dnes sú to už iba pozostatky ruín. Tým hlavným lákadlom je výhľad na mesto. Návštevník sa tu skutočne môže uistiť, že Ľvov má viac stredoeurópsky ako ruský charakter.

Naše nasávanie atmosféry mesta malo pokračovať návštevou miestnej nekropoly – Lyčakivského cintorína, ktorý je aj akýmsi neoficiálnym národným cintorínom. Cesta tam sa javila ako veľmi jednoduchá, stačilo nasadnúť v centre mesta na električku číslo 7 a tá má zastávku priamo pred bránou cintorína.

Jednou zo zvláštností Ľvova je, že nie všetky zástavky majú grafikon, ak vôbec nejaký existuje. Treba jednoducho čakať a veriť, že električka príde. Prišla. Počas cesty k nám pristúpila ďalšie starenka a nebyť malej oficiálnej kartičky s nápisom KONTROLA, by som si myslel, že chce nejaké drobné ako sa to často stáva. Neviem prečo je tu taký trend zamestnávať babičky. Z čisto teoretického hľadiska ma napadla otázka ako by si poradila s agresívnym čiernym pasažierom, ale asi to majú vyriešené. Pokuta za jazdu na čierno je 20 hrivien (cca 2 €) čo je smiešna suma oproti slovenským pokutám, ale aj tak sa neoplatí, lebo lístok stojí dve hrivny. Kontrolovať vás môžu aj viackrát, hneď ako starenka vystúpila, tak nastúpil postarší elegán v bielom obleku s rovnakou kartičkou a razia na čiernych pasažierov sa opakovala.

Tak ako je mesto honosné a hrdé, tak za nim tento cintorín nijako nezaostáva. Hneď za úvodnou bránou nás vítali honosné krypty bývalých miestnych boháčov. Pochovávaní tu však boli aj príslušníci strednej vrstvy, umelci, spisovatelia aj vojnový veteráni. Jednotlivé sekcie dnes poskytujú posledný odpočinok viac ako štyristotisíc dušiam.

Keď sme prešli úvodné „námestie“ s mauzóleami a vošli do vojenskej sekcie, ktorá je ukrytá v hustom lese atmosféra miesta sa zmenila. Šero vytváralo stiesnenú atmosféru, mali sme pocit, že portréty zosnulých na náhrobkoch nás pozorujú a keď vedľa nás spadol konár so stromu, radšej sme sa urýchlene pobrali do svetlejších častí.

Po celodennom vychutnávaní atmosféry Ľvova každému cestovateľovi zákonite vyhladne. Možnosti stravovania sú tu skutočne bohaté, od ľudových jedální až po slušné reštaurácie, často zariadené v tradičnom štýle a ponúkajúce tradičné ukrajinské jedlá. Z tých, ktoré treba určite ochutnať je to Boršč. U nás skôr známy ako ruské jedlo, má v skutočnosti viacero variánt. Ten ukrajinský je viac zeleninový a podáva sa so smotanou a „pyrožkami“, čo sú vlastne kúsky cesnakového chleba.

Varenniky, u nás známe ako pirohy sú tradičným ukrajinským jedlom, ktoré sa podobne ako svetoznáma pizza dá pripraviť na nespočetne mnoho spôsobov. Bežne sú plnené mletým mäsom, alebo zemiakmi s bylinkami. Dajú sa však pripraviť aj s jablkami a medom, ovocím, orechmi, či hríbami. Nikde na Ukrajine nebudete jesť rovnaké jedlo, aj ak sa všade rovnako volá.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa