Na Hričovskom hrade

Jana Bílešová

Autor: Jana Bílešová Zdroj: Jana Bílešová

V predchádzajúcom článku som sa s Vami podelila o zážitky z návštevy Lietavského hradu, ktorý patrí medzi najrozsiahlejšie hrady na Slovensku. V tomto článku ponúkam zážitky pri putovaní na rozlohou oveľa menší, ale o to viac romantický stredoveký hrad - Hričovský hrad v Súľovských vrchoch. V porovnaní s Lietavským hradom je tento hrad menej známy, avšak návštevu si určite zaslúži. Naša posledná návšteva viedla na hrad koncom októbra, keď bolo lístie už opadané a mohlo tak odokryť zákutia, ktoré sú inak skryté.

Hričovské Podhradie je malá dedinka. My nechávame auto kúsok od miestneho pohostinstva. Neďaleko odtiaľ začína červená značka, ktorá by nás mala doviesť na hrad, stúpať po ľavej strane nahor. Domčeky Podhradia nechávame za nami a stúpame lúčkou. Z lúk je vidieť zrúcaninu hradu na vyvýšenine, Je obkolesená lesom, a tak vidíme iba najvyššie časti hradu.

Cestou na hrad je popri dobre vyšlapanom chodníčku niekoľko drevených náučných tabúľ s farebnými fotografiami a textom. Už pri návšteve Lietavského hradu sme vedeli, že tri hrady: Hričovský, Lietavský a Súľovský hrad tvoria tzv. Beskydský hradný triangel. Z Hričovského hradu sa po červenej turistickej značke vedúcej cez Súľovské vrchy, presnejšie cez Roháč, Bradu, sedlo pod Bradou dostanete na Lúku pod (Súľovským) hradom. Odtiaľ je to už iba chvíľa na Súľovský hrad po zelenej turistickej značke. My tento krát smerujeme iba na Hričovský hrad.

Po prejdení lúkami smeruje cestička do bukového lesa, Pri lese je na okraji náučná tabuľa, ktorej text sa venuje objektom, ktoré tvoria v súčasnosti zrúcaninu hradu. Čítame si aj o už spomínanom Beskydskom hradnom triangli. Okrem týchto tabúľ cestu na Hričovský hrad spríjemňujú aj vkusné drevené tabuľky Náučného turistického chodníka Hričovský hrad, ktoré sú menších rozmerov. Tabúľ je celkovo 20 a tvoria príjemné spestrenie cesty na hrad, ktorá ide v lese malým údolím. Tabule sú nové, náučný chodník bol vytvorený iba nedávno, v roku 2013.

Hričovský hrad je momentálne v ruinách. Spustošili ho hajdúsi počas bočkajovského povstania v roku 1605. Turzovci, ktorí hrad vtedy vlastnili od roku 1563, bohužiaľ, nevenovali obrane a údržbe Hričovského hradu patričnú pozornosť. Dokonca ani na hrade nesídlili. K ich majetkom patrili aj Oravský a Lietavský hrad. Na prelome 17. a 18. storočia počas búrky hrad vyhorel a začal chátrať. Mimochodom, názov Hričov pochádza od slova Grič. Toto slovo znamená skala alebo skalnatý. V roku 2010 vzniklo Združenie priateľov Hričovského hradu, ktoré sa snaží o konzerváciu ruín hradu, realizáciu archeologického výskumu a o prezentáciu tejto národnej kultúrnej pamiatky. Za ich prácu im určite patrí vďaka a uznanie.

V lese pomaly stúpame vyššie. Lístie šuští pod nohami a pomedzi stromy je lepšia viditeľnosť na okolitý terén. Po stranách môžeme obdivovať cestou hore skalné útvary. Našlapujeme opatrne, pretože listy zakrývajú aj prípadné popadané kamene. Pri každej tabuľke náučného chodníka sa zastavujeme a niekedy aj viackrát pre synčeka čítame na tabuliach napísaný text. A vysvetľujeme, prekladáme do detskej reči. Menšia Evička sedí tatovi na chrbte v nosiči.

Na konci údolíčka nasleduje krátke prudšie stúpanie, vyšvihujeme sa hore na hranu, a potom nasleduje krátky traverz lesom. Potom prichádzame ku smerovníku Pod hradom Hričov v nadmorskej výške 490 m n. m. Označená odbočka na hrad tu nie je, spiatočná cesta do Hričovského Podhradia trvá podľa smerovníka 30 minút. Keby sme pokračovali ďalej po červenej značke až do Súľova pod hrad na parkovisko k autobusovej zastávke (bez odbočky na Súľovský hrad), trvalo by to 2,5 hodiny. Je tu aj drevený prístrešok, kde si môžete posedieť.

Pokračujeme ďalej po vyšlapanej neznačenej cestičke smerom ku hradu. Pod vrcholovým hrebienkom, ktorý je zalesnený, sú miesta, kde je celkom pekne vidieť zrúcaninu hradu. Oproti predošlým návštevám sú teraz miesta pomerne dobre očistené od náletov a je tu viac svetla. Isto napomáha aj to, že je október.

Postupujeme vyššie, prichádzame ku skalám, prechádzame cez schody, ktoré boli vybudované na šikmej skale a zjednodušujú tak prechod týmto miestom. Dávame si pozor, aby sme sa nezošmykli naspäť. Pamätám si, že bez schodov boli tieto miesta ešte dobrodružnejšie, najmä keď boli šmykľavé. Teraz to zvláda aj synček a prichádzame na miesto, kde sú pekné výhľady na okolitú krajinu. Vieme, že najkrajšie to bude až z vyhliadkovej plošiny na najvyššom prístupnom bode hradu.

Prichádza na celej ceste najkritickejší úsek, kde treba ísť kolmo hore a pridŕžať sa rukami. Evička to zvláda na tatinovom chrbte v nosiči, Adamkovi pomáhame obaja, ja to istím zdola, tatino ide prvý pred nami a vyberá najjednoduchšiu cestu. Prekážku máme za sebou, a tak po pár krokoch sme úplne hore. Hurááá. Otvárajú sa nám výhľady a môžeme sa kochať. Tešíme sa, že sme vyliezli až úplne hore. Až tu na vyhliadkovej plošine stretávame ľudí. Sme v strehu, kvôli Adamkovi a strmým zrázom naokolo, Evičku nechávame radšej v nosiči.

Z plošiny je vidieť v diaľke smerom na východ predovšetkým majestátny hrebeň Malej Fatry - od oboch Rozsutcov až po Suchý vrch a viac vpravo tróni rovnejší hrebeň Martinských holí. Pred Malou Fatrou vidieť Žilinu a jej komíny. Hodil by sa ďalekohľad, ale bohužiaľ, nevzali sme ho. Pod nami vidieť asfaltovú komunikáciu z Podhradia do Paštiny Závady. Okolo nej sú lúky a lesíky predhoria Súľovských vrchov, miestami vidieť biele skalky, typické pre Súľovské vrchy. Obzeráme si aj hradby pod nami.

Deti sa zabávajú po svojom, džavocú. Skúšame doplniť energiu, ale deti sú plné dojmov a do jedla sa im veľmi nechce. Vyberáme aspoň čaj v termoske. Na to, že je koniec októbra, máme šťastie na teplé počasie, aj hrubšie bundy, ktoré sme si obliekli, vyzliekame. Nefúka. Pred odchodom nechýba spoločná foto, na ktorej sme vďaka turistom všetci štyria. Potom pomaly schádzame dolu, ja ako posledná.

Najkritickejšie miesta sme prešli a ešte pod hradom sa zastavujeme, deti dopĺňajú až teraz energiu. Neponáhľame sa, veď sme tu dlhú dobu neboli. Potom postupujeme rovnakou cestou a cez dolinku klesáme do Hričovského Podhradia.

Pár slov na záver

Hričovský hrad je dobrým tipom na popoludnie alebo sa tu môžete zastaviť napríklad pri dlhšom cestovaní autom do vzdialenejších častí Slovenska, keď si potrebujete prevetrať hlavu a precvičiť nohy. Takto to bolo aj v mojom prípade pri prvej návšteve Hričovského hradu.

Je to romantické miesto a cestou na hrad zažijete skutočné dobrodružstvo. Ak sa odvážite vojsť medzi ruiny hradu, ktoré sú prístupné na vlastné nebezpečenstvo, až v závere pod najvyšším časťami sa ukáže, či sa budete môcť kochať zvrchu výhľadmi. Takže treba rátať aj s alternatívou, že skončíte nižšie. Pri putovaní s malými deťmi je potrebné mať oči na stopkách a dávať dvojnásobne pozor. Pre deti nám tabule náučného chodníka skvele poslúžili ako lákadlo pri stúpaní dolinkou. Čítanie textu nám pomohlo preniesť sa o niekoľko sto rokov späť a dozvedieť sa zaujímavosti z histórie tohto malebného miesta, ktoré si isto zaslúži pozornosť. Ale o tom je najlepšie sa presvedčiť na vlastné oči podľa známeho: Radšej raz vidieť, ako tisíckrát počuť.