Kirgizsko - krajina posvätných hôr

Kyrgizstan je pre Európanov stále akousi neobjavenou krajinou. Tí skôr narodení si ho pamätajú ako jednu zo Sovietskych zväzových republík, alebo aj ako krajinu, kde trávil mladosť Alexander Dubček. Tiež sme nevedeli čo máme čakať, keď sme sa rozhodli navštíviť práve túto stredoázijskú krajinu, ale takmer okamžite po príchode sme zistili, že sme sa ocitli v krajine srdečných, ale trocha zvláštnych ľudí a nádhernej prírody.

My sme do tejto krajiny prišli po zemi z Číny a prvé čo upútalo náš pohľad boli nádherné a vysoké končiare Pamíru. V tomto pohorí sa nachádzal aj najvyšší štít Sovietskeho zväzu vysoký 7495 metrov nad morom vtedy nazývaný štít komunizmu, dnes nesie meno štít Ismaila Somoniho. Najvyšší vrch tejto krajiny - Chán Tengri, síce nedosahuje až takú výšku, ale aj tak je to úctyhodných 6995 metrov. Meno má po Turkickom bohu nebies.

Hory boli pre kyrgizov vždy posvätné, o čom sa mohli na vlastnej koži presvedčiť niekoľkokrát. Naša prvá zastávka bola v meste Oš, ktoré je hlavným mestom juhu a nachádza sa v úrodnej doline Fergana, ktorá zásobuje poľnohospodárskymi plodinami celú krajinu. Nad mestom sa vypína posvätná hora, ktorú miestny nazývajú Šalamúnov trón. Výstup naň je nenáročný a výhľady úchvatné. Skutočná hodnota tejto hory je však duchovná. Vedľa seba tu stoja mešita, skalné pohanské svätyne, kríky obviazané farebnými stužkami, aby sa prosebníkom vyplnilo ich prianie. Tu sa stretáva Islam s pôvodnou vierou Kyrgizov. Častými pútnikmi sú aj ženy, pretože legenda vraví, že žena, ktorá vystúpi na vrchol hory porodí zdravé a múdre deti. Za čias ZSSR sa tu stala explózia, ktorá mešitu vážne poškodila. Vyšetrovanie páchateľov neodhalilo a tak miestni tvrdia, že to bola akcia KGB smerovaná proti poverám (Islamu). Mešita bola obnovená až koncom dvadsiateho storočia.

Z mesta Oš smerovala naša cesta do hlavného mesta - Biškeku. Viezol nás miestny znalec pomerov, ktorého sme kvôli jeho veku prezývali Starik. Čas sme si krátili konverzáciou, alebo skôr monológom, v ktorom náš šofér spomínal na krásny časy žiarivých zajtrajškov, o tom ako platil za elektrinu iba pár kopejok, ako sa dobre žilo, ale dotkol sa aj vážnych tém, napríklad že za časov Sovietskeho Zväzu neboli medzi jeho národmi vojny a všetci sa nazývali bratmi. Od rozpadu tejto krajiny akoby sa mnohé národy zrazu znenávideli.

Krajina za oknami auta sa menila, stúpali sme a pribúdali alpínske lúky s roztratenými skupinkami jurt. V Kyrgizstane je všeobecne málo dedín a väčšina populácie žije buď v mestách, alebo v jurtových osadách, ktoré obýva jedna rodina. Práve u takejto rodiny sme sa aj s našim sprievodcom zastavili na obed. Stolovalo sa tradičným spôsobom na v jurte na koberci pri nízkom stolíku. Kyrgizstan rozhodne nie je destináciou pre vegetariánov. Podávál sa „kurdak“- čo je pečená baranina s chlebom a cibuľou. Ako nápoj bol špecialita turkických kmeňov - kumys, čo je skvasené kobylie mlieko. Jeho chuť sa najviac podobá niečomu medzi mliekom a slaným jogurtom. Na mieste je však obozretnosť, pretože ide o alkoholický nápoj a tak sa človek ľahko opije. Navyše u niektorých jedincov kombinácia alkoholu a mlieka (navyše kobylieho) môže spôsobiť netušené črevné pohyby. Rozhodne nejde o nápoj, ktorý je vhodné si hojne vychutnávať na cestách.

Medzi ďalšie populárne pokrmy patrí „beš barmak“ - varená baranina s cestovinami, konina a samozrejme hovädzie. V každom jedle musí byť hojnosť mäsa, aj v takom rizote, ktoré tu nazývajú „plov“. Starik sa nám dokonca pochválil, že ak sa stretnú traja, štyria priatelia, upečie sa baran a za pár hodín ho celého zjedia. Počas dňa sa popíja čierny čaj, ktorý je národným nápojom. Populárny je aj šoro čo je mliečny nápoj s prídavkom sladu.

Hlavné mesto Biškek si zachováva akýsi kľud dediny, aj napriek tomu, že ide o hlavné mesto. Väčšina zástavby pochádza z čias komunizmu a tak v meste nenájdete takmer žiadne historické budovy, ale ani moderné mrakodrapy.

Oveľa hlučnejšie už je v pri jazere Issyk - kull, čo je populárne dovolenkové stredisko. Náš sprievodca - Starik, nám prenajal dom so záhradnou kuchyňou, lebo trval na tom, že nám bude variť. Uvaril už spomínaný plov, a popri stolovaní so spoločnej misy sa opäť rozhovoril o populárnych Kyrgizských legendách. Hovoril nám o Przewalského cestách po strednej Ázii, kde okrem toho, že objavil malého koníka, ktorý dnes nesie jeho meno aj údajne splodil Josifa Visarionoviča Stalina. Na moju námietku, že Stalin bol predsa Gruzínec odpovedal, že to nevadí, obaja muži sú si tak podobní, že to musí byť pravda. Pokračoval legendami o Šalamúnovom tróne v meste Oš, kde sa údajne Šalamún a Mohamed modlili. To, že Kyrgizstan je od pôsobiska týchto veľkých postáv dejín dosť ďaleko, tiež nevadilo. To však ešte stále nebolo nič, oproti tomu, čo sme sa dozvedeli o chvíľu. Pôvodné náboženstvo kyrgizov bol šamanizmus a neskôr ho prekryl Islam. Podľa populárnej legendy, ktorú nám rozprával náš priateľ, Islam do Kyrgizska priniesol Alexander Veľký. Fakt, že za doby Alexandra Veľkého ešte toto svetové náboženstvo neexistovalo, vôbec nehral rolu. Spomínal, že aj na poľovačkách, ktorým holduje, vždy keď zastrelí vlka usuší jeho penis a predá ho hazardným hráčom. Takýto amulet spôsobuje, že hráčovi vždy ide karta. Vlčia masť je zasa vynikajúcim liekom na kĺby.

Nenamietal som, práve naopak, prinútilo ma to zamyslieť. Tento muž svojim spôsobom vzdelaný a inteligentný, bývalý príslušník KGB, dnes na dôchodku a privyrábajúci si ako taxikár a občas ako turistický sprievodca nám všetky tieto legendy prezentoval ako fakt o ktorom niet pochýb. Bolo to fascinujúce, tieto legendy tu stále žijú, časť vedomia týchto ľudí žije v akejsi mýtickej realite, kde dôkaz nehrá rolu.

Naša posledná zástavka v Kyrgizsku boli petrogylyfy, ktoré tu pri jazere zanechal skýtsky kmeň Sakov. Areál archeologického náleziska je dosť rozsiahly a tak musíte tieto skalné obrázky doslova hľadať. Túto detektívnu prácu ešte sťažuje aj to, že časť týchto unikátnych pamiatok skončila v súkromných zbierkach, alebo ako obdoba originálnych záhradných trpaslíkov. Žiaľ aj tu platí, že ten kto má peniaze, ten môže všetko. Zostali tu iba väčšie kusy, ktoré by boli na prepravu veľmi náročné. Kedže sme prišli počas západu slnka a miesto bolo ľudoprázdne z dávnych kameňov priam tryskala atmosféra dávnych vekov, umocnená nádherným výhľadom na jazero a Tian-Shan.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa