Gruzínsko - krajina, kde aj Boh chcel dovolenkovať

Populárna gruzínska legenda hovorí, že po stvorení sveta sa zástupcovia každého národa dostavili k Bohu, aby im pridelil, kus zeme, kde bude ich národ žiť. Gruzínci však túto príležitosť ignorovali a pokojne sa nalievali vínom. Ráno keď prišli k sebe, vybrali sa za Bohom, aby im teda pridelil nejakú destináciu. Všetky však už boli obsadené, ale Gruzínci boli takí otravní, až im teda Najvyšší daroval kus zeme, ktorú si pôvodne chcel nechať pre seba, na chvíle oddychu. Tak prišli Gruzínci k tomu najlepšiemu, absolútne nezaslúžene.

Napriek tomu, že ide o legendu, táto malá krajina pod horami Mohutného Kaukazu ponúka takmer všetko čo si na cestovateľ, či dovolenkár môže priať.

Batumi, kedysi vyhľadávané letovisko pri Čiernom mori, po rozpade Sovietskeho Zväzu zažilo obdobie úpadku. Turistická infraštruktúra bola síce vybudovaná a tak aj dnes sa turisti môžu prechádzať po širokých bulvároch, a nádherných záhradách, ale v čase našej návštevy to všetko pôsobilo akosi šedo a smutne. Cesty boli jedna veľká diera, lavičky v parkoch by už dávno potrebovali nový náter a o budovách v meste ani nehovoriac. Napriek tomu, že leto bolo v plnom prúde, pláž bola takmer ľudoprázdna. Iba v jednom bare pri pláži skupina miestnych popíjala pivo. Musím povedať, že miesto pre toto pohostinstvo bolo zvolené pomerne nešťastne, pretože vietor od mora bral so sebou aj piesok s pláže a všetko to končilo na pene piva. Môžeme tak konštatovať, že gruzínske pivo je skutočne vyrobené z „darov zeme“.

Miestni samozrejme ihneď zaregistrovali nové tváre a po zistení, že vieme po rusky nás okamžite zasypali prúdom obligátnych otázok, na našu krajinu, o našej ceste a podobne. O Slovensku mali iba všeobecné vedomosti, ale jeden z nich sa hrdo definoval ako fanúšik MŠK Žilina.

O drobné zážitky nebola núdza, popri hovore sa k nám priplichtil detský žobrák a pýtal príspevok. Námatkovo som vybral nejakú mincu, neuvedomujúc si, že ich mám pomiešané z rôznych štátov a podal som mu ju. Podozrievavo si ju prezrel a pohŕdavo mi ju hodil naspäť so slovami: „Net, eto Turki dengi.“ Gruzínci sú skrátka hrdý národ a aj žobráci berú iba domácu, alebo tvrdú menu.

Presun do hlavného mesta - Tbilisi bol zasa adrenalínovým zážitkom. Väčšina ľudí sa tu prepravuje podobne ako vo väčšine bývalého ZSSR takzvanými zdieľanými taxíkmi - maršrutkami, čo sú vlastne dodávky upravené na spôsob mikrobusov. Ich šoféri sú však skutoční piráti ciest. Pojem maximálna povolená rýchlosť a smerovky akoby sa ich netýkali, 130 kilometrov za hodinu bola aj do zákruty bežná rýchlosť a predbiehanie cez plnú čiaru (raz dokonca aj policajtov) nestojí ani za reč. Ako jediná útecha poslúžili tváre spolucestujúcich, ktoré boli kľudné a teda takéto šoférovanie je asi bežné.

Tbilisi sa honosí titulom najkrajšie kaukazské mesto. Kombinácia pravoslávnych chrámov, stredovekých pevností a sovietskej architektúry vytvára zaujímavú kompozíciu. Na hlavnej ulici - Rustaveli sme mali to šťastie, že sa k nám ani nevieme ako pridal mladý sedemnásťročný sprievodca, ktorý žiadal za svoje služby honorár aký uznáme za vhodné. Najprv sme ho chceli odmietnuť, ale bol taký neoblomný, až by som povedal dotieravý, že sme nakoniec súhlasili. Nakoniec sa to ukázal ako dobrý obchod. Tie najlepšie pohľady na toto mesto poskytuje vyhliadkový bod od sochy Mať Gruzia alebo od pevnosti Narikala, ktorú z jednej strany obklopuje botanická záhrada a z druhej staré mesto nad riekou Mktvari. Ako sme sa dozvedeli náš sprievodca sa volal lari a jeho honorár nakoniec tvoril obed a 10 lari čo je asi 5 €.

Väčšina cestovateľov mieri z hlavného mesta hlbšie do krajiny, buď na sever, do Kaukazu alebo do niektorej z de facto samostatných, ale zatiaľ neuznaných republík - Južné Osetsko a Abcházsko. Pri ceste na sever sa niekomu môže zdať, že sa ocitol v Indii, kvôli faktu, že aj po diaľnici sa občas motajú kravy, ktorým šoféri dávajú prednosť. Pod najvyššiu horu Gruzínska - Kazbeg sa ide po slávnej gruzínskej vojenskej ceste, ktorú už oddávna využívali rôzne armády putujúce medzi Európou a Áziou. Ide o veľmi dobrodružné cestovanie, lebo cesta je zložená takmer so samých serpentín a tak sa nám naskytol pohľad do hlbokých priepastí, kde by sme neradi skončili, čo však pri adrenalínovom šoférovaní Gruzíncov, nebolo až tak nereálne.

Pri návšteve Gruzínska sa nedá obísť jedno takmer pútnické miesto, aj keď v spojení s nasledujúcim menom môže znieť trochu rúhavo. Ide totiž o mesto Gori, ktoré je aj rodným mestom Josifa Vissarionoviča Stalina a dodnes tu más svoje múzeum. Táto inštitúcia sa síce snaží podávať objektívne informácie o tejto významnej postave dejín, ale už susedná ulica tomuto faktu odporuje, pretože sa volá Stalinova Avenue. Skrátka, keď raz ide o slávneho rodáka a na toho treba byť patrične hrdý, bez ohľadu na to čím sa preslávil.

Gruzínske jedlo odráža rôznorodosť regiónov tejto krajiny. Ak sme si my Slováci mysleli, že ako jediní máme patent na chuť bryndze, jediná návšteva gruzínskej reštaurácie nás vyvedie z omylu. Chačapuri, jedlo, ktoré má mnoho variánt, ale takmer vždy ide o čosi ako chlieb so zapečeným syrom, tvarom pripomínajúce oko. Zaujímavú chuť ma aj takzvané Tinkali - guľky z cesta, plnené mletým mäsom, cibuľou a zmesou korenia, varené a vytvarované do tvaru cibule.

Z nápojov je najpopulárnejšie stále víno alebo pivo, ale akýmsi gurmánskym symbolom krajiny sa stal gruzínsky koňak, aj keď je stále trochu zatienený tým arménskym.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa