Azerbajdžan

Azerbajdžan je dodnes zahalený akýmsi tajomným oparom. Niet sa veľmi prečo diviť, informácie ktoré sú o tejto krajine všeobecne známe sú značne protichodné. Tu je malá ochutnávka: ide o moslimskú krajinu, ale zároveň o bývalú krajinu ZSSR. V poetickej reči je nazývaná krajina ohňa, ale hlavné mesto Baku zasa mestom Vetra.

Aj náš príchod bol kontroverzný, pretože keď colníci zbadali naše víza, teda tie arménske (túto krajinu sme navštívili pred tým) začal sa kolotoč vyšetrovania. Otázky typu: Čo ste robili v Arménsku, či poznáme situáciu aká panuje medzi týmito dvoma krajinami (mysleli samozrejme vojnu o Náhorný Karabach, v akých mestách sme boli a čo sme pozerali, nemali konca kraja. Potom nasledovala kontrola batožiny, ja som prešiel bez problémov, ale spolucestujúci Peťo tam mal hŕbu máp, ktoré vždy nakupuje kvôli profesionálnemu záujmu. Colníci ich samozrejme potrebovali vidieť a my sme tušili, že je zle. Mapy boli zakúpené v Jerevane, (v Azerbajdžane platí embargo na všetok tovar z Arménska), čo by nebolo až také zlé. Horšie bolo, že zobrazovali Náhorný Karabach ako súčasť znepriateleného štátu. Prvý raz sme sa ocitli medzi zadržanými. Posadili nás do malej komôrky so strážou a dali sa do štúdia máp.

Nakoniec po asi hodine a niekoľkých telefonátoch sa dohodli, že teda môžeme ísť ďalej, ale mapy musia zostať tu. Peťo podpísal dokument, podľa ktorého si ich môže vyzdvihnúť do 60 dní. Nebol samozrejme z toho veľmi nadšený, lebo do tých máp ako kartograf investoval nemalé peniaze, ale v záujme dokončenia expedície sa ich musel vzdať.

Naša prvá zastávka za hranicami bolo Šeki, kedysi sídelné mesto Chánov, dnes malé mestečko v tieni kaukazských hôr. Pôsobilo zvláštnym, ale príjemným dojmom. Je to sčasti historické a čiastočne sovietske mesto. Historické sú skôr okrajové štvrti s palácom Chána, mešitou a tzv. karavansaraymi - pôvodne zjazdnými hostincami pre karavány, ktoré dodnes slúžia svojmu účelu ako hotely. Ubytovanie v nich je skutočne štýlové, priam časový skok. Skutočnou atrakciou je tu miestny podnikateľ, ktorý vyberal drobné za možnosť odfotografovať sa s preparovaným vlkom, ktorého si priniesol na ramene a premiestňoval podľa potreby.

Centrum mesta predstavuje prevažne sovietska zástavba. Zaujímavé je, že toto mesto má 65 000 obyvateľov, ale pripomína skôr veľkú dedinu, väčšina domov má vyslovene dedinský charakter. Na druhú noc v meste sme sa museli presunúť do iného hotela, ktorý si pamätal časy sovietskej slávy. Plesne a fľaky na stenách, nábytok, ktorý pamätal Stalina, dotváral neopakovateľnú atmosféru. Najkurióznejšie bolo, že komín z kuchyne nám ústil priamo na balkóne, tak sme vždy nedobrovoľne vedeli čo sa varí. Najväčšie prekvapenie tohto ubytovacieho zariadenia prišlo ráno.

O ôsmej ráno nás prišiel vyhodiť starý recepčný a riaditeľ hotela v jednom. Povedal doslova, že náš čas tu sa končí.Trocha dvojzmyselná veta, hlavne v krajine bývalého sovietskeho zväzu. Citlivejšie povahy by sa mohli zhroziť. Vŕtalo nám v hlave, prečo tak skoro, ale vzápätí sme túto záhadu rozriešili. Mali sme ešte trochu času, tak sme si sadli do malej čajovne oproti hotelu a vychutnávali si raňajší čaj. Za chvíľu z hotela vyšiel náš vedúci, zamieril do rovnakého podniku ako my, ku svojim kumpánom, ktorí ho už čakali s čajníkom a kartami. My ako hostia sme boli jediná prekážka, ktorá ho delila od jeho každodennej rutiny. Hlavné mesto Baku je postavené postavené na kopci smerom k moru sa zvažuje. Návštevníkovi sa tak z prímorskej promenády naskytne takzvaný postupný pohľad, kedy najbližšie sú staršie najnižšie budovy (vrátane orientálneho starého mesta) a ako sa kopec dvíha, dvíhajú sa aj budovy. Panoráme kraľujú tzv. Flame towers, tri mrakodrapy postavené do tvaru ohnivých jazykov. Na mólach sú vystavané fantastické monumenty prezentujúce veľkosť národa Azerov, ako napríklad pri nedávnej Eurovízii užitá Kryštálová hala, alebo 85 metrov vysoký vlajkový stožiar s azerbajdžanskou zástavou, ktorá je údajne najväčšia na svete a váži až 300 kilogramov.

V blízkosti Baku sa nachádzajú aj historické pamiatky, ktoré dali Azerbajdžanu meno. Medzi tie najznámejšie patria Ateshgah - chrám ohňa, ktorý je rovnako posvätný pre Hinduistov a Zoroastriánov. Ale aj Yanar dag - horiaca hora. Musím podotknúť, že pomenovanie hora je trocha nadnesené. Ide v podstate o hlinený kopec, z ktorého zboku šľahajú plamene. Napájané sú zemským plynom, ktorý cez tenkú vrstvu zeminy presakuje.

Juh Azerbajdžanu pri Iránskych hraniciach je agrárny kraj, obývaný národom Talyšov. Oblasť je bohatá na termálne pramene, ktoré sú aj patrične využívané. Jeden z taxikárov nám predostrel neodolateľnú ponuku - kompletnú prehliadku regiónu za cenu, ktorú si sami určíme, respektíve za akú sme ochotní zaplatiť. Súhlasili sme a tak nás naložil do taxíku (na začiatku aj s miestnou rodinkou) a išli sme do susedného mesta k horiacemu prameňu - Yanar Bulaq. Ďalší dôkaz, že Azerbajdžan je krajina ohňa. Nebol síce až tak horľavý a zapáliť sa ho podarilo až po niekoľkých pokusoch, ale vidieť horieť minerálku sa nepodarí každý deň. Voda bola chuťou podobná našej minerálnej „vajcovke“ a tak možno usudzovať, že zdrojom horenia sú výpary síry.

Cesta pokračovala Smerom na juh do mesta Astara, čo už je v podstate mesto na hraniciach s Iránom, otočili sme sa až celkom pri hraničnom prechode, stačilo ešte dvadsať metrov a boli by sme hranicu prekročili.

Popri zdevastovanej ruine starého univermagu na pláži Kaspického mora sme mierilido Talyšskýh hôr. Cesta stále stúpala a a čoskoro nahradili subtropické pláne listnaté lesy. Miestni obyvatelia majú vybudované v týchto lesoch rekreačné zariadenia, okolo jedného takého sme aj išli a tak sa nám naskytla možnosť vidieť pravé Talyšské kúpele, čo sú vlastne stany z vrecoviny nad malými bazénikmi s termálnou vodou. Hranica s Iránom, ktorá sa tu cez lesy tiahne pripomínala koncentračný tábor, celá je obohnaná ostnatým drôtom a v pravidelných intervaloch strážne veže plné vojakov. Cez cestu občas prebehlo stádo pasúcich sa oviec, aby cestu trošku zjemnili v tomto prísne stráženom pásme. Nechceli sme sa tu veľmi zdržiavať, aby sme nevzbudili neželanú pozornosť a tak sme sa cez čajové plantáže napol spasené ovcami a políčka plné citrusov, ryže a tabaku vrátili naspäť do Lenkeranu.

Aj azerbajdžanská kuchyňa je netradične tradičná. Tradičnou pochúťkou je kebab, ale kto by čakal jedlo na štýl fastfoodu, na aký sme zvyknutí u nás, bol by asi sklamaný. Zvláštnosťou azerbajdžanského kebabu je, že týmto názvom sa označuje akékoľvek mäso nasekané a opečené aj s kosťou.

Špecialitou na juhu je kura levengi, ktoré je plnené orechmi. Populárny je aj šašlik, tak ako vo všetkých krajinách bývalého ZSSR. Ako prílohy sa podávajú zeleninové šaláty a biely chlieb. Pilav, teda rizoto je asi najrozšírenejšie jedlo, ktoré sa pripravuje na viac ako štyridsať spôsobov. Ako dezert sa podáva chalva a sladký čaj. Pivo si v tejto krajine môžete bez akýchkoľvek problémov vychutnať aj na verejnosti, napriek tomu, že ide o moslimskú krajinu a domáci sa k vám radi pripoja.

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa

Autor: Tomáš Kubisa